Peter Spusta 1973 - 2005 

Ak sme sa na novú rally tešili ako na nového člena rodiny, je to určite pravda. Od včera som bola v centre novej súťaže, ale posádky, dejatelia aj skôr zavítali do Banskej Bystrice aby si zasúťažili. Novinkou bolo fotenie posádok spolu. Keď sa túto fotku – je na of. stránke súťaže pozerám s odstupom jedného dňa smutne musím skonštatovať že jeden pretekár tam už nabudúce stáť nebude. A pritom je na nej v prvom rade, so živým záujmom sa hľadí na fotografa. Ruky vo vrecku. Tie ruky..... Dnes som videla jeho jednu ruku nevládne spustenú mimo nosidiel. Ako zlé znamenie že tá nevládna ruka sa už viac nezdvihne, nepoloží na volant, radiaci páku..... Iróniou osudu je že na prvom ročníku nesúcom meno Seat rally  Peter našiel svoju smrť práve v tejto značke. Ale sedel a došiel na tomto aute inokedy aj šťastne do cieľa. Napriek tomu že som ho dnes odprevádzala na jeho poslednej rychlostke v netradičnom súťažáku v myšlienkach mi ostane jeho skromný prejav. Naposledy sme sa spolu bavili o súťažiach v Rožňave. Skromný ako aj vačšina jazdcov, ich veľkosť spočíva v niečom inom ako v okázalom správaní. A pritom akonáhle si natiahnu prilbu, naštartujú motor idú so svojou kožou na trh. Do istej miery majú v rukách aj osud spolujazdca. Stále snaživý Peter Spusta ktorý sa často objavoval v štartovom poli určite mal chuť do pretekania, aj keď spolujazdcov obmieňal. Určite ho lákala súťaživá atmosféra.

Tak si spomínam a tak si v mysli zachovám tohto pretekára.

Snívaj svôj sen aj naďalej.

Oznamy o úmrtiach sa Vás dotknú ako človeka vždy. Ale ak sa jedná o niekoho koho ste poznali, respektíve ste sa s nim aj keď len sporadicky stretávali, doslovne Vás to udrie.

Dnes v dôsledku nie športového nešťastia, ale srdiečko vypovedalo motoristickému pretekárovi Tomášovi Vojtechovi.

Ostane po ňom prázdne miesto a mne je to veľmi, veľmi ľúto. Tomáš Vojtech bol ako som raz počula z jeho úst za každou bejkárnu. To si pamätám keď bol v Sosnovej a tak to tlmočil moderátorovi českej televízie. Vlani mal viac smoly na tratiach ale dostal sa z toho. Dnes navždy odparkoval svoj mladý život. 

Chlapci dávajte si na seba pozor, dbajto o zdravie. Nič nie je také dôležité ako vlastný život. Škoda si nevyčerpať to čo nám bola dané z neba. 

Zbohom T.V.

Je september, bola som na s kyticou tak na Pavla, ako aj teraz v septembri. Som naučená na poriadok, bolo to presne 10. septembra.

Na Janusza Kuliga som si určite nespomenula len ja, mal čestné miesto aj v Programe vydanom na 34. ročník Barum rally. Je to slušné gesto, ale určite aj úprimné slová. Program bol statný, a bežný veľký zošit by bol popri ňom len " anoretička ", proste obsažný a kvalitné čítanie. Bol na akcii k dostaniu za 40 Kč. 

Bežne to nerobievam ale predsa len dovolím si titulku k článku o Januszovi odpísať doslovne:

   Janusz Kulig už závodí jen v nebi   

Na modrom podklade a bielym písmom. Pekné slová. Dúfam že to tam s tou rychlosťou ale nepreháňa. 

Do Rožňavy pôjdem osobne, odtiaľ tuším bol člen tímu Autotauris. Kytica chýbať nebude, riadna - nie pomyselná

farby na fotke sú aké sú, možno že niekomu sa budú zdať nevhodné. Ale tu píšem ja, a v takých farbách bola kytica pre môjho otca. Je február a on žiadne výročie nemá. Spomienka v týchto riadkoch bude patriť skvelému Januszovi Kuligovi. Veľmi rada by som tu nepísala, ale život je proste taký. Automobilový pretekár v roku 2001 ( teda čo si ja pamätám ) aj za Slovenský tím Mikona rt spolu s našim Emilom. Ako píšem Janusza som prvý krát registrovala u nás na Rally Gemer - Malohontu v roku 2001. To hore to je terasa hotela kde bolo aj slávnostné dekorovanie víťazov. Stál aj on tam, určite, veď túto súťaž vyhrali a to s Toyotou Corollou WRC. Rimavská ho už potom nevidela, ja áno. V Púchove, Bratislave .... na nete na štartovkách rôznych súťaží. Ale aký sa mi javil tento pretekár?? Skvelý umelec volantu, dnes už jeho legendárne kolečko pre divákov na rozlúčku so súťažou. Ale aj dôrazný, keď napríklad v Púchove v ich neprospech vyniesli verdikt. . Čo sa má čo po zabezpečenej trati motať cyklista?? Ale aj bez toho čiastkového víťazstva sa aj tak hravo dostali na čelo ročníka. Taký bol teda aspom z môjho pohľadu nešťastník  piatkového, osudného dňa. Ako krutý výsmech realite, tisíce dravých kilometrov na tratiach rally súťaží, a nakoniec mu bola osudná civilná premávka. Čo teda na záver: Zbohom Janusz, budeš na tratiach veľmi chýbať. A živote určite mnohým tiež. Včera som z tej večere veľa nezjedla, teda na tú ktorú som sa predtým chystala. 

Priznám sa, slzám som sa v ten deň opäť nevyhla. 

Rok 2003 ( ale aj iné roky ) v rely okrem športových zážitkov priniesol aj smutné momenty, ktoré ostávajú v nás ako memento. Vážme si život a jeho hodnoty. Na tejto stránke je okrem reportáží, fotiek, svetlých momentov aj niečo ako pietné miesto. Tu si aj po rokoch spomenieme na mnohých z nás. A každý máme svoju knihu života asi napísanú dávnejšie.  " relysti " 

Farba Vianoc je v prevahe zelená, červená a snáď aj zlatá....

Mnohí budeme aj tento rok pripravovať vianočný stôl, vianočný servis, obrus, obrúsky, sviečky... v pozadí nám mnohým budú hrať vianočné koledy. Ale niekde bude aj sem tam prázdne miesto pri stole, stolička neobsadená, príbor nedotknutý. Ale to miesto treba rezervovať aj tak pre  "tých " kto už nesiahne po vianočnom kaprovi, vianočnom grogu, balíčku pod stromčekom. Už nezacíti vôňu ihličia, kapustnice, dobrej sviatočnej kávy ošmahnutej kockou horiaceho cukru ( stačí kvapka dobrej trebárs aj južanskej whisky, kvalitného koňaku a škrt zápalkou ) už sa nepozrie do iných žiariacich okien......

Vždy treba nájsť tých pár slov, aj slová vedia zahriať ( iste , aj spáliť ) 

Ťažko sa mi hľadajú slová, slová ktoré sa nám tak často pri našich cestách rinuli tak spontánne z úst. Teraz sú to opäť pálivé slzy čo sa nám rinú dole tvárou. Odišiel spomedzi nás jeden mladý život. Slušný, milý - mladý muž.

V piatok ho kolektív, rodina odprevadili na jeho poslednej ceste....

Tu ostane navždy - skvelý mechanik z tímu Autotauris.

Už päť rokov bojujem s nešťastným septembrom. Keď som si myslela že to bude ako tak  v pohode, prišla ďalšia rana. O to tu ale nejde, o moje údery od života. Ide tu o jeden daľší život ktorý sa ukončil práve v septembri. Hovorí sa že si človeka máme zapamätať takého aký bol kým žil. Aký bol tento mladý muž som sa dozvedala len útržkovite počas našich ciest. Aj od jeho kamaráta, ktorý mi o nich rozprával. Vraj mu bol ako brat, o ktorého tiež v minulosti nešťastne prišiel. Pocity po tejto pre neho ďalšej rane si je predstaviť len veľmi ťažko. 

To človek musí prežiť. 

Prežili sme však spolu pár rokov na podujatiach rallye, ja ako ich prívesok často aj v servisnej zóne Kto chodieval po súťažiach vie to veľmi dobre. Často som sa pomedzi chalanmi motala, fotila ich, debatovala, pomáhala s drobnými prácami. V Trnave sme sa spolu aj kus povozili v súťažáku po parkovisku keď sme ho preparkovávali. Ja na sedadle spolujazdca. Vodič je hore. 

Tento rok sme boli na všetkých podujatiach rely ( teda ja osobne na 5-tich, ale vždy som im telefonovala ako sa držia, aká je atmosféra, no proste vždy sme boli v kontakte )

Včera som ale po prečítaní krátkej správy ( svojskej formulácie )  v novinách ( červených GZ ) opäť vzala telefón a to čo mi potom Robo tlmočil bolo strašné. To nie je pravda, to nemôže byť pravda ? Bohužiaľ je to pravda, a odetá v tak krutej kombinácii že som musela telefón nechať. A už mi ostali len oči pre plač. Mne, ale určite aj iným. Pohreb som nestihla, bol v piatok. Ja som sa to dozvedela len včera. 

Ale určite na hrob osobne pôjdem, a určite nie s prázdnou rukou. Ja mám veľmi rada ruže. 

Prečo tá ruka opäť tak skoro siahla na život človeka ?? Prečo ??

Sú chvíle keď sa Vám nechce vravieť nič, sú chvíle keď by ste najradšej kričali, kopali ....???

Zoznam prihlásených - bohužiaľ už jedno meno na prihláške nikdy v budúcnosti neuvidíme. Ak sa chce človek v takejto situácii tváriť že to zvláda, tak nie je človek. Ja som to opäť nezvládala. To sa nedá preniesť mlčaním, zvlášť ak som Danku registrovala aj v minulosti. Patrila ku koloritu súťaží, na úvod s kolegyňou, potom s bratom. Starý verný Favorit.

Danka ale bolo ešte len mladé žieňa, veď 23 rokov je mladosť na jej prahu, aj môjmu otcovi som do hrobu hádzala pestofarebnú obrovskú kyticu, ktorú som musela objednávať narychlo. Zomrel tiež nečakane a jeho príchod do vlasti sme nevedeli presne odhadnúť. Ale bol sa by určite hneval ak by som bola dlho smútila, ale sú chvíle kedy som ho neposlúchla. Ani v tomto. Zabúda sa veľmi,veľmi ťažko.

Pavel Repák ( foto však za mladi ) nikdy oficiálne rely nejazdil, ale v reále to vedel.

15.12. 1934 - 10. 9. 1998

( narodil sa na Slovensku, svoju púť ukončil v cudzine ) V tej krajine bol ale vtedy druhý krát. A veľmi sa mu tam prvý krát páčilo, dokonca viac ako v Španielsku alebo inde pri mori. Bájne Grécko napriek svojmu veku ( 63 rokov ) precestoval v pohode. Teda tam to bolo určite veselšie. Ale dve noci v autobuse prežil, len toho mora si veľmi neužil. Po jednej noci už v Grécku, hneď ráno už pred desiatov hodinou sedel na pláži a písal pohľadnice, potom šiel plávať..... plával v pohode. Len sa už k brehu nedostal....

Ostali mi smutné spomienky na bájne Grécko a tie pohľadnice. Taška s batožinou prišla so zájazdom, otec sólo tereňákom. Veľmi pekným, dokonca to ten tereňák uhral rychlejšie ako autobus. Len jedna noc, šlo sa Srbskom. Tam sa šlo cez Bulharsko, donedávna som mala aj Plisku. Tú som ale už na jeho výročie vypila. Nie naraz, ale už nie je ani kvapka z nej. Na zdravie sa teraz nehodí, ale mne hádam áno.

Foto je zo 60-tych rokov. Ten drobec čo sedí na kapote sa narodil v roku 1961. Tak z toho roka to asi bude, sestra je tam malá. A narodila sa v januári, tak preto tak uvažujem o tom roku a histórii fota.